Vážené dámy a vážení páni,

Tvrdenie, že súčasný kreditný kolaps je „najväčšou finančnou krízou od roku 1929“ je eufemizmus storočia. Jedným z možných meradiel krízy je pomer hrubého súkromného dlhu k nominálnemu HDP. Tento pomer vyjadruje ako dlho by trvalo umoriť neuhradený dlh pri súčasnej úrovni výstupu ekonomiky. V tomto ponímaní je kríza skutočne bezprecedentná. Svet upadol do súčasnej krízy s omnoho vyšším dlhom ako bola hodnota dlhu, keď vypukla Veľká hospodárska kríza v roku 1929. Okrem toho došlo aj ku kvalitatívnej zmene v štruktúre dlhu. Tým najexotickejším druhom dlhu v období 20.rokov bola marža, ktorú brokeri poskytovali svojim klientom na nákup akcií. Dnes máme okrem toho: (1) derivátne inštrumenty ohodnotené na kvadrilión dolárov, (2) hypotéky s upraviteľnou úrokovou sadzbou, (3) nevyčísliteľný objem mimo-bilančných aktivít finančných inštitúcii, (4) vysoko-rizikové dlhopisy private equity spoločností. Odhaľovanie, či skôr objasňovanie tejto pestrej palety značne zvýši hodnotu dlhu, ktorý má pôvod v jej existencii. Momentum zmien v tejto dlhovej veži zaistí, že dlh – a bankroty – budú pokračovať v raste aj pri poklese ekonomiky.
 
Najsilnejší faktor rastu dlhového bremena : klesajúce úrokové sadzby
 

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše a poviem to bez servítky – najväčším vinníkom súčasnej krízy je pretrvávajúca deštrukcia kapitálu vyvolaná klesajúcou štruktúrou úrokových sadzieb. Ekonómovia a účtovníci sú stále slepí voči faktu, že klesajúce úrokové sadzby zvyšujú dlhové bremeno. Podľa Fisherovho paradoxu: „ Čím viac dlžníci platia, tým viac sa zadlžujú.“ V tejto jednej vete je vyjadrená podstata deflácie. Splátky, ktoré dlžníci platia, sú znížené na úroveň súčasnej nižšej úrokovej sadzby – a nie sú na úrovni vyššej úrokovej sadzby, pri ktorej bol dlh pôvodne vytvorený!

 
Toto je pravdepodobne nočná mora, ktorá nedá Benovi Bernankemu v noci spať a udržiava jeho tlačiarenské stroje v stave plného nasadenia. Avšak, všetko je to nanič: klesajúce ceny porazia tlačiarenské stroje. Pokles indexu spotrebiteľských cien bol minulý rok najstrmší od roku 1932 – 2%. Zabudnite na monetarizmus, zabudnite na kvantitatívnu teóriu peňazí. Zabudnite na Miltona Friedmana. Ak chcete, tak to nazvite Feketeho Paradox: „Čím viac sa Fed snaží podporiť rast cien komodít svojimi tlačiarenskými strojmi, tým viac budú padať.“ Vysvetlenie tohto paradoxu možno nájsť v protichodnom správaní sa špekulantov. Áno, skočia po novo-vytlačených dolároch a ujdú s nimi. Avšak, budú bežať nesprávnym smerom. Nebežia s nimi smerom ku komoditnému trhu ako v to dúfa Bernanke, ale k trhu s peňažnými poukážkami, kde je teraz sústredená všetka sranda. Oblafnú Bernankeho a jeho tím. Vykúpia trh s peňažnými poukážkami skôr ako Bernanke stihne nakúpiť svoju kvótu, bez ktorej nemôže tlačiť ďalšie peniaze. Následne sa špekulanti obrátia a predajú poukážky Fed-u, pričom si však už môžu dovoliť diktovať vlastné podmienky. V dôsledku tohto bude snaha Fed-u o naštartovanie inflácie neúspešná – tak ako bola snaha Japonskej centrálnej banky o rast cien v roku 2002.
 
Greenspan surfujúci na tsunami
 
Vo svojej výpovedi pred Kongresom Alan Greenspan popísal finančnú krízu ako „kreditné tsunami objavujúce sa raz za storočie“. Jeho podobenstvo je zavádzajúce a aj nevhodné z minimálne dvoch dôvodov. Po prvé, geológovia rozumejú príčinám tsunami; Greenspan a ostatní tvorcovia hospodárskych politík nerozumejú dôvodom vzniku svetovej finančnej krízy. Po druhé, i keď geológovia rozumejú tsunami, nezapríčiňujú ho. Oproti tomu, opatrenia uskutočnené Fed-om a Štátnou pokladnicou sú priamo zodpovedné za finančné tsunami. A čo je ešte horšie, tvorcovia týchto opatrení bojujú s dôsledkami tsunami prostriedkami, ktoré môžu byť nazvané len kontraproduktívne. Majú za následok zhoršovanie krízy a nie posun k lepšiemu.
 
Podporovali špekulatívnu bublinu v cenách aktív financovanú dlhom, ktorá vytvorila 25-ročnú ilúziu prosperity, i keď bola odsúdená k tomu, aby praskla a privolala ekonomický pokles živiaci sa sám sebou. Úplne ignorujú rolu kapitálu a dlhu vo výrobnom procese. Veria, že dlh môže nahradiť kapitál a teda, že deštrukcia kapitálu môže byť napravená úverovou expanziou. A prevažná väčšina ich kolegov na univerzitách nie je o nič lepšie informovaná.
 
Zlato ako hlavný nástroj umorenia dlhu
 
Ak prijmeme tézu, že obrovský dlh a deštrukcia kapitálu sú primárnymi príčinami súčasnej krízy, dostávame sa k riešeniu problému. Riešením je zlato. Existujú dve príčiny, prečo riešenie krízy nenájdeme bez zlata:
 
1. Zlato je jediná forma kapitálu, ktorá je imúnna voči deštrukcii za akýchkoľvek podmienok.
2. Zlato je hlavný nástroj umorenia dlhu.
 
Prvým dôvodom sa budem zaoberať o malú chvíľu. Najprv by som ale rád poznamenal, že keď dlžník splatí veriteľovi svoj dlh poskytnutím bankoviek vytlačených Fed-om, dlh nezmizne. Je iba prevedený na banku v rámci Fed-u, ktorá vydala danú bankovku. Presun dlhu nie je to isté ako jeho umorenie. Jeden z dôvodov súčasnej situácie, v ktorej sa svet nachádza, je, že posledných štyridsať rokov americká vláda bránila zlatu, hlavnému nástroju umorenia dlhu, aby vykonávalo svoju funkciu pri odbúravaní dlhu. V dôsledku čoho, dlhová veža neustále pokračovala v raste. Na druhej strane, pokiaľ tvorcovia politiky vo Fed-e a Štátnej pokladnici nepochopia, že zlato nemožno ničím nahradiť pri krotení dlhového monštra, ich nepodstatné fušovanie globálnu dlhovú krízu len zhorší.
 
Nanešťastie, správy z tejto oblasti nie sú priaznivé. Bernanke je zarytý zlatofób. Len ťažko si možno predstaviť, že by bol dostatočne kompetentný na to, aby urobil nevyhnutné zmeny, ktoré by navrátili zlatu jeho funkciu hlavného nástroja umorenia dlhu v medzinárodnom menovom systéme.
 
A teraz sa dostávam k pointe môjho prejavu. Čo môže individuálny investor urobiť, aby sa uistil, že jeho investície nebudú úplne znehodnotené počas nadchádzajúceho finančného Armagedonu?
 
Zlato ako jediná forma kapitálu, ktorá nemôže byť zničená
 
V čase vojny mala deštrukcia kapitálu najčastejšie podobu fyzickej deštrukcie továrne, výrobných zariadení a výrobkov v rôznych štádiách výrobného procesu. Naopak, v čase mieru sa deštrukcia kapitálu odohráva na papieri, prostredníctvom konsolidácie súvah. Zoberme si jednoduchý príklad, keď je zbankrotovaný ekonomický subjekt prebraný iným subjektom za účelom záchrany toho, čo sa dá. Je zrejmé, že časť aktív druhého subjektu, ktorá je vyjadrená vo forme záväzkov zbankrotovaného subjektu už nemožno zachrániť. Bude eliminovaná.
 
Čo z toho vyplýva? Žiadny majetok, ktorý je zároveň aj záväzkom v súvahe obchodného partnera, nie je imúnny voči znehodnoteniu počas prípadnej konsolidácie – i keď je tým obchodným partnerom vláda. Musíme mať na pamäti, že všetky vládne experimenty s nekrytou menou v histórii sa skončili fiaskom.
 
V extrémnom prípade, ak dôjde k masívnej konsolidácii všetkých ekonomických subjektov a všetky papierové aktíva budú znehodnotené, zlato je jediné, ktoré prežije: je jediným aktívom, ktoré je odolné voči inflácii, deflácii alebo voči hocakej inej chorobe menového systému.
 
Toto znamená, že zlato a len zlato možno považovať za inštrument, ktorým možno zaistiť papierové aktíva. Každý investor to dĺží sám sebe, aby si zabezpečil adekvátnu úroveň poistenia voči rizikám, ktoré ohrozujú hodnotu papierových investícii. Ale pokiaľ toto poistenie nepozostáva z fyzického vlastníctva zlata investorom, bude neúčinné.
 
Obchodné poistenie nemá žiadny význam
 
Toto tiež naznačuje, že postoj investorov vo vzťahu k zlatu je chybný, či dokonca hlúpy. Neustále rozprávajú o výkonnosti zlata. Obchodujú zlato: nakupujú, keď očakávajú, že cena zlata pôjde hore; predávajú, keď očakávajú pokles cien zlata. Mnohí z nich sa o zlato už ani nezaujímajú a tvrdia, že zlato je už za svojim zenitom. Tento postoj sa podobá postoju vlastníka nehnuteľnosti, ktorý si mysli, že šetrí peniaze, keď zruší poistenie a dúfa, že si ho neskôr opäť zriadi. Nemyslí však na to, že možno ho v budúcnosti nebude môcť zriadi v dôsledku drastickej zmeny externých podmienok.
 
Najlepší prístup k poisteniu je zriadiť ho a zabudnúť naň. A nemať výčitky, keď nedôjde k príležitosti obdržať poistnú sumu. Nie je to strata, ale malo by na ňu byť nahliadané ako na výnos.
 
Bude stačiť jednoduchý plán akumulácie zlata s cieľom zaistiť 10-15% čistej hodnoty pomocou mesačných prírastkov zlata s výnimkou obdobia s nízkymi cenami zlata, keď je vhodné zvýšiť hedging.
 
Investori do zlata väčšinou znervóznejú, keď začujú chýry, že volatilita cien zlata naznačuje nestabilitu hodnoty zlata. Zabúdajú na to, že to nie je zlato, ktoré je nestabilné, ale dolár v ktorom je cena zlata kótovaná. Zlato bolo, je a bude vzorom stability. Koniec-koncov, cena, za ktorú ste nakúpili svoje krytie, nie je podstatná.
 
Tipy pre hedging
 
Nakúpte anonymne a nehovorte o tom. Neobávajte sa toho, že nemôžte predať anonymne: nebudete predávať, tak isto ako nezrušíte svoje protipožiarne poistenie, kým ste vlastníkom domu. Neobávajte sa zdanenia kapitálových ziskov zo zlata, ktoré vlastníte ako krytie papierových aktív. Keďže ho nikdy nepredáte, nikdy vám nevznikne daňová povinnosť. Vláda vám za žiadnu cenu nemôže zdaniť ani vymáhať zisky, ktoré sú len na papieri. V každom prípade, tie takzvané zisky zo zlata, ktoré držíte ako hedging, by nikdy nemali byť považované za zisky. Mali by byť považované za preddavky na výplatu poistného plnenia v prípade očakávanej straty. Bolo by hlúpe vziať tieto „zisky“ a minúť ich. Straty môžu zmiznúť spolu so ziskami zo zlata, čím sa vytvorí ilúzia, že váš hedging zlatom nefunguje. Funguje, ale výsledky musia byť interpretované správne. Míňanie ziskov zo zlata sa rovná predčasnému zrušeniu poistky. Veľký test je ešte len pre nami. Kríza sa ešte ani náhodou neskončila.
 
Čo bude teraz nasledovať?
 
Svet žije v klamstve. Vkladá veľké nádeje do keynesiánskych riešení dúfajúc, že dlhovo-financované vládne výdavky alebo nárast ponuky peňazí vyriešia krízu. Nevyriešia. Prvé spomínané keynesiánske riešenie nebude fungovať, lebo nahrádzanie súkromného dlhu verejným znamená len presunom z dažďa pod odkvap. Skutočným riešením musí byť redukcia celkového dlhu. Druhé spomenuté riešenie neuspeje vo vyvolaní želanej inflácie, keďže novovytvorené peniaze sa nedostanú tam, kam by si to želal Fed: na trhy s komoditami, nehnuteľnosťami a cennými papiermi. Namiesto toho sa dostanú na dlhopisové trhy a uľahčia špekulácie s dlhopismi: požičiavať si na krátko a požičiavať na dlho a týmto vyvíjať tlak na pokles výnosovej krivky. Ďalšou možnosťou je, že tieto peniaze budú použité na splatenie súkromného dlhu. V každom prípade, výsledok bude mať deflačný a nie inflačný efekt.
 
Keď pokles dlhu dosiahne svoj limit, bude to mať dva okamžité dôsledky. Prvý: nezamestnanosť vyletí do výšin. Druhý: staneme sa svedkami sebadeštrukcie finančného systému vo forme obrovského ohňostroja, vďaka ktorému sa tento fakt stane zrejmým pre všetkých. Čo sa tyká prvého dôsledku, americká vláda musí čeliť skutočnosti, že počas rokov ekonomického boomu rozobrala veľkú časť svojho priemyselného parku, ktorý vyrábal spotrebný tovar pre masový trh. Teraz však už nevlastní továrne, ktoré by mohli zamestnať zástupy nezamestnaných, ktorí budú prepustení vo finančnom sektore: v brokerských spoločnostiach, v realitných kanceláriách, poisťovniach a samozrejme v bankách.
 
Čo sa týka druhého dôsledku, je potrebné spomenúť si, že finančný systém v USA už zbankrotoval: k jeho sebadeštrukcii došlo počas dlhodobého poklesu úrokových sadzieb na nulu. Tento bankrot je zastieraný pomocou úplne zle nastaveného opatrenia, ktoré bankám, penzijným fondom a poisťovniam umožňuje upravovať ich účtovné záznamy podľa vlastnej potreby. Jediný spôsob ako môžu vybilancovať svoje účtovníctvo je pomocou nadhodnocovania hodnoty svojich aktív a podhodnocovania záväzkov. Vláda a účtovníci sú komplicmi v tomto procese. Nielenže zlyhávajú vo vyšetrovaní tých, ktorí porušujú účtovné predpisy, oni ich dokonca povzbudzujú a nabádajú ostatných, aby robili to isté. Čo je však najhoršie, je že sú sami príkladom. Fed samotný je vlastníkom mŕtvych aktív ako sú hypotekárne dlhopisy, ktoré nemajú žiadnu trhovú hodnotu, ale vo svojom účtovníctve ich vedie s kladnou cenou.
 
Revaluácia zlata
 
Národ má falošný pocit bezpečia. Keď si postupne uvedomí, že americký finančný systém pracuje bez kapitálu (nasledujúc príklad japonských bánk, ktoré podľahli mozgovej smrti už pred viac ako desaťročím), šok z tohto zistenia vo veľkej miere krízu ešte zhorší. Bolo by lepšie, aby pravda vyšla najavo teraz, aby sa proces re-industrializácie krajiny a rekapitálizácie finančného systému pomocou príslušnej revaluácie zlata mohli začať bez zbytočného odkladu.
 
Alternatívou k revaluácii zlata, ktorá je vážne navrhovaná niektorými rešpektovanými ekonómami, je totálna dlhová fiesta, čiže odpustenie všetkých v dolári denominovaných dlhov, pričom by sa začalo s vládnym dlhom, pokračovalo by sa hypotékami a firemnými dlhmi a proces by sa zastavil až pri krátkodobých záväzkoch bánk, vrátane bankových depozitov. Toto je samozrejme posledná možná šoková terapia so všetkými nepoznanými dôsledkami, ktoré so sebou môže priniesť. Nikto však nevie ako budú reagovať veritelia, vrátané všetkých penzistov a poistencov, ktorých nespravodlivo oberú o majetok. Nikto nevie, čo neprávom obohatení dlžníci spravia s týmto darom z nebies, s dlhmi nezaťaženým majetkom, ktorý bude prevedený do ich vlastníctva. Je možné, že sa nám podarí vyhnúť sa násilným nepokojom na uliciach. Možno nie je. Avšak, ešte stále nevyriešený problém nezamestnanosti silno zvyšuje pravdepodobnosť druhej možnosti.
 
V každom prípade, prečo riskovať, keď toto nevyužité aktívum tu leží úhorom už približne štyridsať rokov a čaká na rehabilitáciu. Má dve nevyhnutne vlastnosti, ktoré sú ako vyšité pre tuto situáciu: je základným nástrojom umorenia dlhu a ide o druh nezničiteľného aktíva par excellence. S vhodnou revaluáciou monetárneho zlata by mohla byť veľká časť dlhového bremena zmiernená a nový produktívny kapitál by mohol byť akumulovaný.
 
Nenaznačujem, že lídri súčasného sveta majú k dispozícii múdrosť, ktorá by im umožnila toto pochopiť. Avšak, ako budú postupne vyskúšané ich chybné opatrenia a tie jedno po druhom zlyhajú, konečné riešenie krízy – revaluácia zlata – sa objaví na horizonte.
 
Postavme sa zoči-voči faktom – jediný dôvod, prečo ešte toto dobre vyzerajúce riešenie dlhotrvajúceho problému unikajúceho dlhu nebolo využite, je čistá závisť. Tí, ktorí zlato vždy videli ako „barbarský prežitok“, sa budú vždy so závisťou pozerať na tých, ktorí ho videli ako nezničiteľnú formu kapitálu a základný prostriedok umorenia dlhu. Vždy budú robiť všetko, čo je v ich silách, aby odopreli druhej skupine akýkoľvek prospech z ich prezieravosti.
 
Preložila: Barbora Letavayova
 

Facebook komentár