Ako inflácia ohrozuje občianske práva dôchodcov

Zatiaľ čo sa zaoberáme amorálnosťou inflácie, predstavte si aký dopad by mal pád dolára na penzistov.

Občania, ktorí pracujú  tvrdo, sporia si a napokon odchádzajú do dôchodku s peniazmi v banke sú základným stavebným kameňom stabilnej spoločnosti. V racionálnom svete by boli prezentovaní ako vzor, ktorý by sme mali nasledovať a malo by byť vo verejnom záujme vyprodukovať čo najviac takýchto sebestačných seniorov.

Namiesto toho štvorročný rast vládnych výdajov, požičiavanie si, tlačenie peňazí a korupcia či už v súkromnom alebo verejnom sektore zanechali spojené štáty s každému známou dilemou „napumpuj inak zomrieš“. Inak povedané, držanie úrokových sadzieb na čo najnižších úrovniach, aby sa tak zmiernili tlaky uvalené na spotrebiteľov, ktorých vláda predtým navádzala čo najviac sa zadlžiť – a presvedčiť tých ostatných zadlžiť sa ešte viac a vziať si hypotéku alebo pôžičku na auto.

Takže penzista, ktorý mal dosť  slušný príjem z úrokov, aby si mohol žiť v pohodlí, keď úrokové miery depozitných certifikátov boli 7% je ochudobnený s úrokovou mierou vo výške 1%. A so životnými nákladmi rastúcimi omnoho viac ako o 1% ročne sa jeho istina ako keby vyparovala. On urobil všetko správne podľa vedomostí nadobudnutých počas svojho života, avšak niekde počas hry spoločnosť zmenila pravidlá. Teraz je to „správne“ definované ako vziať si čo najväčšiu hypotéku a použiť kreditku na nákup plazmy so 60-palcovým monitorom z Číny. Šetrenie je nebezpečné, pretože sa tým znižujú výdavky spotrebiteľa. Závislosť na sociálnom programe je norma pre dôchodcov namiesto nešťastnej výnimky.

Inak povedané, inflácia a úrokové miery sú problémom občianskeho práva. Vláda, tým že zvýhodňuje viac tých čo sa zadlžujú, ako tých čo si sporia, ničí životy miliónov ľudí, ktorí si to nezaslúžia a nemôžu sa brániť. Tento systém vytvára budúcu generáciu dôchodcov, ktorí si neusporili nič, pretože sa to zdalo zbytočné.

Jedinou útechou sa zdá byť  to, že popredné média začínajú vnímať tento stav. Tu je stručný obsah z omnoho dlhšieho článku z dnešného Wall Street Journal. Každý s prístupom k tomuto denníku by si to mal prečítať:

Nízke úrokové miery znehodnotia penzistom všetky úspory

Port Charlotte, Fla. – Forrest Yeager, 91-ročný obyvateľ tejto prímorskej oblasti sa spoliehal na to, že mu jeho nasporený dôchodok vystačí až pokiaľ neumrie. Nádej sa k nemu odvrátila chrbtom.

S krátkodobým bankovým depozitným certifikátom, ktorý vypláca menej ako 1%, veterán z druhej svetovej vojny očakáva, že jeho zvyšných $45000 na úrokoch vyprodukuje len nejakých pár sto dolárov za rok. Takže o to viac musí odtrhnúť z istiny, aby doplnil jeho mesačný príjem $1500 zo sociálneho zabezpečenia a nízkeho dôchodku.

„Je to bolestivé,“ tvrdí pán Yeager, ,ktorý predpokladá, že jeho úspory budú pri takejto mesačnej sume vyčerpané do šiestich rokov. „Nechcem na to ani len pomyslieť.“

Pán Yeager patrí medzi tých dôchodcov, ktorí sú na zlom konci epického pokusu federálneho rezervného systému o záchranu ekonomiky lacnými peniazmi. Obdobie nízkych úrokových mier pomohlo rádovo v miliardách dolárov najmä bankám, hypotekárnym dlžníkom a ďalším, pre ktorých to bolo určené. Ale pre mnoho ľudí, ktorí sa spoliehali na ich celoživotné úspory, tie isté nízke úrokové sadzby môžu spôsobiť problém.

Problém pána Yeagera  zdôrazňuje dilemu, ktorej čelí riaditeľ FEDu Ben Bernanke. Čím dlhšie bude centrálna banka udržiavať nízke úrokové miery aby stimulovala ekonomiku, tým viac peňazí vytlačí z vreciek miliónov sporiacich. Spomedzi najohrozenejších sú na tom najhoršie dôchodcovia, ktorí už nemajú možnosť nahradiť tento príjem z investícií, ktoré zhromažďovali po celý život.

V roku 2009, podľa najnovších prieskumov ministerstva práce, priemerný ročný investičný príjem pre 24,6 milióna amerických domácností s osobami staršími ako 65 rokov činil $2564. Je to o 34% menej ako v roku 2007 a je to najmenej od roku 2003. Nedávny prieskum zamestnaneckého inštitútu (Employee benefit research institute) naznačil že jeden z troch dôchodcov v roku 2010 musel na základné výdavky vynaložiť viac ako predpokladal.

Väčšina ekonómov sa zhoduje v tom, že politika nízkych úrokových mier spolu s ostatnými opatreniami pomohla odvrátiť omnoho väčší ekonomický pokles. Avšak pre sporiteľov sa situácia stále zhoršuje odkedy FED prvý krát znížil úrokovú mieru až blízko k nule v roku 2008.

Od januára sa priemerná úroková  miera platená za relatívne bezpečné inštrumenty ako krátkodobé  sporiace účty, termínovane vklady, alebo fondy na peňažnom trhu zastavila na úrovni 0,24%. To je jedna desatina hodnoty z roku 2007 a najnižšia hodnota od roku 1959. Takéto nízke úrokové miery nepokryjú ani infláciu, ktorá sa vyšplhala na 5,6% v medziročnom porovnaní končiacim mesiacom február.

Nízke úrokové miery neškodia len dôchodcom. Taktiež znevýhodňujú všetkých, ktorí  dúfajú, že si nazhromaždia zásoby na budúcnosť a odrádzajú tak amerických spotrebiteľov od šetrenia na horšie časy, ktoré by im mohlo v budúcnosti vykryť výpadky príjmov či už z dôvodu straty zamestnania, alebo iných finančných otrasov. Podľa FEDu, čistý podiel Američanov na ich finančných aktívach, ako sú účty v bankách, alebo účty 401 (k) (druh sporiaceho účtu v Amerike) predstavoval v roku 2010 4% disponibilného príjmu. To je najnižšia hodnota od roku 1946 okrem roku 2009, kedy ľudia vyberali svoje peniaze z bánk.

Niekoľko myšlienok:

• Ospravedlňte to rečnenie na úvod tohto článku. Ale čo sa deje dôchodcom je jedna z najväčších nespravodlivostí tohto storočia a tiež jedna z najmenej medializovaných. Možno to je z dôvodu ideologickej náročnosti, s politikou kvantitatívneho uvoľňovania – zvyčajne zameraná na správne veci ako sú zamestnanosť a vyššie vládne výdaje – to môže mať ničivé následky. Je to veľmi ťažký námet na to aby sa tým zaoberali reportéri.
• Ďalší dôvod prečo nie je situácia dôchodcov vo svete nízkych úrokových mier tak medializovaná je, že metóda kvantitatívneho uvoľňovania je jediná alternatíva k ďalšej hospodárskej kríze. Takže starí spoluobčania sú vlastne povolené straty v spravodlivej vojne. Čo nás vedie ku kritickému bodu: Súčasní politici nie sú jediní podliaci. Ľudí, ktorí nás vkladajú do tejto skupiny môžeme nájsť už pri zrode FEDu v roku 1913 a tí istí ľudia obsadzujú posty v oboch politických stranách. V podstate neexistuje žiadna vládnuca trieda, ktorá by sa z toho nedala viniť.
• Článok z Wall Street Journal uverejnil niekoľko zaujímavých štatistík, napr: „V roku 2009, podľa najnovších prieskumov ministerstva práce, priemerný ročný investičný príjem pre 24,6 milióna amerických domácností s osobami staršími ako 65 rokov činil $2564. Je to o 34% menej ako v roku 2007.“ Je to naozaj všetko čo priemerný dôchodca dostane? $200 mesačne? Dúfajme že majú domy splatené…

Preložil: Peter Šišo

Zdroj: DollarCollapse