Pozor na analytikov riadiacich sa rovnicami “Steve Saville”

Vo všeobecnosti platí, že ak analytik používa rovnicu, aby vysvetlil, kam sa bude uberať ekonomika a/alebo aké ekonomické nástroje je treba použiť, okamžite treba prestať čítať alebo počúvať. Odvedením vašej pozornosti od analztikov nadšených rovnicami, možno podstúpite riziko, že budete neinformovaní, avšak ak budete naďalej čítať/počúvať, potom budete sveľkou pravdepodobnosťou zle informovaní. Obvykle je lepšie nemať žiadnu informáciu ako mať nesprávnu informáciu.

V minulosti sme sa venovali problémom so známou rovnicou výmeny (PT = MV). Rovnica má malú hodnotu mimo učební a môže byť nebezpečná pri určovaní vhodnej monetárnej alebo fiškálnej politiky. Ďalšou z takýchto rovníc, ktoré sú same o sebe nepoužiteľné a v nesprávnych rukách môžu byť nebezpenčné, sa volá “national income accounting identity”. Táto rovnica je štandardne vyjadrená pomocou množstva premenných ako napríklad: G – T = (M – X) + (Y – T – (C + I)), ale skracuje sa na: hrubé súkromné úspory = vládne saldo (vládne výdavky mínus dane) + zostatok bežného účtu. Príklad toho, ako môže byť takáto rovnica použitá k nesprávnym záverom a odporúčaniam, všimnite si stranz 5 – 7 tu uvedenej spravy. Autor vyššie uvedenej správy sa snaží použiť “national income accounting identity”, aby ukázal, že vyššie vládne výdavky sú potrebné na vyváženie zvyšujúcej sa túžby súkromného sektora šetriť.

Analytici, ktorí zakladajú svoje ekonomické analýzy na matematických rovniciach obvykle nedokážu správne vysvetliť príčinu a dôsledok. Vidia, čo je na povrchu ako napríklad, keď sa jedna strana rovnice zvýši, musí sa zvýšiť aj druhá strana, ale nedochádza im, že príčina a dôsledok sú prepojené natoľko zložitými mechanizmami, že ich milované rovnice sú v skutočnom svete nepoužiteľné. Ak vezmeme do úvahy, že skutočný svet zahŕňa milióny ľudí, ktorí sa vzájomne ovplyvňujú, aby uspokojili svoje nespočetné túžby, je vôbec prekvapením, že ekonomika nemôže byť riadne popísaná matematickou rovnicou?

Príklad určitého druhu spätného mechanizmu príčiny a následku pramení z faktu, že vláda dokáže zvýšiť svoje výdavky iba kradnutím (priamo cez dane alebo nepriamo cez infláciu) alebo požičiavaním zo súkromneho sektora. Ak sa na to pozrieme trochu inak, tak pri konštantných daniach sa “vládny účet” môže navýšiť iba pomocou požičiavania väčšieho množstva peňazí zo súkromného sektora alebo vytlačením peňazí centrálnou bankou na pokrytie vládneho dlhu. Zdôvodňovať potom, že “vládny účet” musí rásť z dôvodu podpory ekonomiky vlastne znamená zdôvodňovať, že ekonomika bude mať prospech z toho, že súkromný sektor je nútený kupovať viac vládnych dlhopisov alebo že centrálna banka falšuje peniaze vo väčšej miere. Skutočnosť je taká, že narastajúci “vládny účet” MUSÍ mať negatívny dopad na súkromny sektor.

Hlavný dôvod japonských ekonomických nepokojov (inými slovami hlavný dôvod, prečo japonská ekonomika mala taký slabý výkon od roku 1990) je masívny nárast “vládneho účtu” a z toho vyplývajúce masívne neproduktívne investície súkromných úspor do štátnych dlhopisov. A aj napriek tomu mnohí analytici (vrátane autora vyššie spomenutej správy) v súčasnosti obhajujú tvorcov americkej politiky, ktorí zvyšujú “vládny účet”. Ak nemajú schopnú ekonomickú teóriu, o ktorú by sa opreli, tak by sa aspoň dalo očakávať, že sa poučia z historického vývoja.

Nanešťastie sa nielen nepoučili z historického vývoja, ale vo všeobecnosti sa naučili práve nesprávne veci. Klasickým príkladom je všeobecná viera, že keď Fed utiahol monetárnu politiku v rokoch 1936 – 1937, SPOSOBILO to opätovné ponorenie sa americkej ekonomiky späť do krízy, výsledkom čoho bolo, že ekonomike by sa viedlo dobre, pokiaľ by Fed nezačal s “predčasným” uťahovaním. Skutočným problémom bolo, že predchádzajúce (1933-1936) oživenie bolo len ilúziou vytvorenou monetárnymi a fiškálnymi “stimulmi”. Oživenie založené na prerábaní peňazí a vládnymi výdavkami a nie na hľadaní výnosných investícií bolo predurčené na zlyhanie hneď ako “stimuly” boli odstránené. Alternatívou by bolo pokračovať so “stimulmi”, až kým by nezanikla mena.

Zaujímalo by nás, prečo sa nikto nepoučil z ekonomického poklesu na začiatku dvadsatych rokov minulého storočia? Podľa rozsahu opatrení bol prvý rok minikrizy v rokoch 1920 – 1921 horší ako prvý rok veľkej krízy v rokoch 1930 – 1945. Hlavným dôvodom, prečo kríza v dvadsiatych rokoch bola prekonaná v priebehu dvoch rokov a nasledovalo dlhšie obdobie skutočného ekonomického rastu, sa zdá byť, že vláda v tom čase prijala presne opačné opatrenia ako odporúčaju keynesiánske učebnice. Konkrétne vláda zredukovala svoje výdavky a znížila dlh. Ak by boli vo vedení keynesiánci v 1920tom, súčasné ekonomické učebnice by pravdepodobne mali kapitolu venovanú Veľkej kríze dvadsiatych rokov minulého storočia.

V skratke je teda populárnym názorom medzi uznávanými vedcami, že ekonomika potrebuje vyššie vládne výdavky. Logické a historické závery nám hovoria, že opak je vlastne pravdou, avšak títo vedci nebudú odrádzaní, pretože majú k dispozícii svoje jednoduché jednoriadkové rovnice, ktoré dokazujú ich argumenty. 

Na základe bežnej skúsenosti, že všetko je tak, ako je a je nepravdepodobné, že sa to v blízkej budúcnosti zmení, môžme rozumne očakávať, že trend expanzívnejšej (a drahšej) vlády bude pokračovať. V dôsledku tohto by sme teda mali klásť veľký dôraz na investície založené na zlate. Nemôžeme zastaviť politikov v robení hlúpostí, ale aspoň z nich môžeme mať zisk.

Vhodný citát:

Na adresu demokratov v Kongrese v máji 1939 Henry Morgenthau, minister financií F.D. Roosevelta, nariekal: “Skúšali sme míňať peniaze. Míňame viac ako sme minuli kedykoľvek predtým a stále to nefunguje. Mám len jeden záujem a ak sa mýlim… nech vykonáva moju pracu niekto iný, chcem vidieť túto krajinu prosperovať. Chcem vidieť ľudí zamestnaných. Chcem vidieť, že ľudia majú čo jesť. Nikdy sme sa veľmi neosvedčili v našich sľuboch… Po ôsmich rokoch v tejto vláde tvrdím, že nezamestnanosť je práve taká, ako keď sme začali… A ešte obrovský dlh na splatenie!”

Podobné nálady boli zrejme vyjadrené aj v japonskom jazyku počas posledných desiatich rokov a aj napriek tomu sa pokračuje v zle spočítaných postupoch.

Zdroj: Speculative-Investor

Preložila: Lucia Ulrychova