Prehodnotenia hlavného úverovateľa /USA/: 1930 vs. 2010 “Edward Harrison”

Snažím sa pochopiť diskusiu o prehodnotení, ktorá obklopuje americko-čínsky obchodný vzťah.

V 20.rokoch 20.storočia boli Alpha Creditorom (hlavný úverovateľom) Spojene štáty americké po tom, ako na seba prebrali obrovskú výrobnú rolu po európskom kolapse počas prvej svetovej vojny. V tom období boli úrokové sadzby fixné. A USA fixovala svoju menu ku zlatu za $20 za uncu. Briti fixovali svoju menu k americkému doláru za predvojnový výmenný kurz $4,86 za libru napriek potrebnej revalvácii americkej meny, ktorá by reflektovala rozdiely v inflácii/produktivite. Trhový kurz bol v tom období $3,50. Murray Rothebard to opisuje vo svojej knihe „História peňazí a bankovníctva v Spojených štátoch amerických.“ , ktorá bola túto jar vo veľkej miere citovaná. Precitajte si jej najdôležitejšiu časť:

„Veľká Británia sa kľudne mohla vrátiť k pôvodnej forme zlatého štandardu s novou, realistickou nižšou paritou $3,50 za libru. Ale nebola to ochotná urobiť. Dôvodom bol britský sen obnoviť, a možno dokonca dostať na vyššiu úroveň, britské finančné prvenstvo a ak by libra oslabila o 30%, Briti by tým priznali, že dolár, a nie libra, je v centre svetového finančného diania. A toto neboli ochotní urobiť; aby obnovili svoju dominanciu a aby si zachránili finančnú tvár pred svetom, vrátili sa na starých dobrých $4,86 za každú cenu. A takmer na to doplatili. Keďže trvať na návrate k zlatu za $4,86, i keď na novej znehodnotenej zlatej výmennej báze, znamenalo, že libra bude absurdne drahá v porovnaní s dolárom a inými menami, a teda že pri vtedajších vysokých cenových hladinách by bol britský vývoz, ekonomická životodarná sila britskej ekonomiky, značne ochromený a došlo by k depresii. A skutočne, Britániu postihla silná depresia v 20.rokoch 20.storočia v jej exportných odvetviach – predovšetkým uhoľné a textilné odvetvia. Keďže trvala na návrate k nadhodnotenému kurzu $4,86, existovala len jediná nadej na udržanie si konkurencieschopného vývozu – masívna domáca deflácia, aby sa znížili ceny a mzdy. I keď dosiahnuť silnú defláciu je pri najlepšom veľmi zložité, pre Britániu to bolo nemožné, keďže nový systém celonárodného poistenia v nezamestnanosti a znovu-nadobudnutá sila odborov spravili znižovanie miezd politicky neakceptovateľné. 

Ale ak by Británia nebola ochotná alebo schopná spraviť svoj vývoz konkurencieschopným prostredníctvom zníženia hodnoty zlata v librách alebo domácou defláciou, existovala ešte tretia alternatíva, ktorú mohla zvoliť, a ktorá v skutočnosti predstavovala základ britskej ekonomickej stratégie v 20.rokoch: mohla vyvolať alebo nanútiť infláciu ostatným krajinám alebo priviesť tieto krajiny k tomu, aby sa tiež vrátili ku zlatu za nadhodnotenú cenu. V skratke, keď si nemohla upratať vlastný ekonomický neporiadok, mohlo sa jej podariť vyvolať tento chaos aj v ostatných krajinách. Ak by tak neurobila, tak by sme boli svedkom toho, ako by Británia infláciou strácala zlato v prospech Spojených štátov amerických, Francúzska a iných krajín s „tvrdou menou“, ako sa aj skutočne stalo v 20.rokoch. Iba prekabátením iných krajín, predovšetkým Spojených štátov, a vyvolaním inflácie v týchto krajinách, sa jej podarilo udržať pod kontrolou stratu zlata a teda zadržať kolaps celej medzinárodnej štruktúry, ktorá stála na vratkých nohách.“

Ale tak ako aj v 20.rokoch, Alpha creditor v súčasnosti vykonáva extrémne uvoľnenú monetárnu politiku, aby si udržal zafixovaný výmenný kurz. Týmto v konečnom dôsledku okráda sporiteľov a vytvára bubliny na trhu aktív a tiež vytvára priemyselnú nadprodukciu (viď článok Michaela Pettisa na túto tému). Keď bola Veľká hospodárska kríza uvedená ako vážna recesia, výsledkom bol kolaps bublín na trhoch s aktívami, odhalenie zlých investícii a priemyselnej nadprodukcie ako aj krízy v USA. Následne sme boli svedkami relatívneho znehodnotenia a nie zhodnotenia US dolára. A prečo by sme teraz mali očakávať niečo iné? 

Na základe komentárov a mojich vlastných myšlienok sa k tomuto príspevku ešte vrátim v priebehu nasledujúcich niekoľkých hodín. 

Update: Nasleduje viac myšlienok a otázok. Z môjho pohľadu boli súčasne nerovnováhy obchodných bilancií podstatnou príčinou oboch ekonomicky náročných období v 30.rokoch a aj v 70.rokoch. Viac paralel s dnešnou situáciou však vidím v prípade 30.rokov ako 70.rokov. V nasledujúcich riadkoch sa s Vami podelím s niekoľkými myšlienkami na túto tému. 

V 60.rokoch mali USA nadhodnotenú menu, ktorá spôsobila stratu ich zlatých rezerv a tak urýchlili koniec Bretton-Woodskeho menového systému. Dôsledkom následného znehodnocovania US dolára bola stagflácia v USA. Zatiaľ čo Japonsko a Nemecko tiež trpeli infláciou v dôsledku cenových šokov na trhu s ropou, inflácia natoľko nesužovala tieto utrápené krajiny ako to bolo v prípade krajín so znehodnocujúcimi sa menami a pomerne nízkym rastom produktivity ako to bolo v prípade USA a UK. 

Čo sa týka 30.rokov, mám dojem, že väčšina pozorovateľov nesprávne porovnáva súčasné Spojene štáty americké s USA v 30.rokoch. Keďže nerovnováhy účtov obchodných bilancií boli hlavným zdrojom politického napätia, ktoré spustilo ekonomický pokles a spôsobilo Veľkú hospodársku krízu, je logické dať tieto nerovnováhy do centra analýzy zameranej na pravdepodobné dôsledky v súčasnosti. Vďaka uvažovaniu nad nerovnováhami, človek hodnotí rolu Činy v súčasnosti podobne ako rolu USA v 30.rokoch. Vidím tiež, že úloha USA v súčasnosti je podobná role Veľkej Británie v 30.rokoch. 

Už v 20.rokoch mala Británia relatívne vysokú mieru nezamestnanosti, ktorá klesla len v roku 1927 na 10,6% predtým ako začala rásť na 22,5% v roku 1932. Je toto to, čo by sa mohlo stať americkej miere nezamestnanosti, ak by sme sa dostali do druhej finančnej krízy? Jediný rozdiel medzi dneškom a minulosťou je vo fakte, že v súčasnosti sú fiškálne a monetárne stimuly omnoho rozsiahlejšie ako na začiatku 30.rokov. A to až do takej miery, že verím, že „technické oživenie“ (obdobie oživenia trvajúce pokiaľ sa nedosiahne predkrízová úroveň výstupu ekonomiky) sa začalo už takmer pred rokom. Robí toto rok 2010 podobnejší roku 1931 alebo roku 1937 v oblasti politickej ekonómie? A má to za dôsledok rozdiel v tom, aká by bola vhodná reakcia v oblasti ekonomickej politiky? 

Update II: Uvažujúc znova o Číne ako o ekvivalente USA, v súčasnosti je hlavným rozdielom fakt, že uvoľnená monetárna politika, ktorú Čína aplikovala, si Číňania sami zvolili, zatiaľ čo USA si zvolili uvoľnenú monetárnu politiku pred rokom 1929, ale neskôr ju sprísnili. Podľa môjho názoru, túžba USA udržať si zlatý štandard, prísnejšiu monetárnu a fiškálnu politiku vyvolala defláciu zatiaľ čo v Číne uvoľnená fiškálna a monetárna politika vyvolala infláciu, nadprodukciu a nesprávne investície. 

Otázka pre Čínu znie nasledovne: čo sa stane, ak rozvojový svet zasiahne druhé dno depresie alebo čo ak bude Čína celiť reakcionistickému protekcionizmu? Správnou stratégiou ako čeliť týmto deflačným hrozbám by bolo rozšíriť sociálnu záchytnú sieť a pokračovať v podpore domácej spotreby. 

Okrem toho, aziati už prebudovali svoje ekonomické systémy zakladajúc ich na regionálnejšom prístupe ako v období pred kreditnou krízou, pričom centrom tohto regiónu je Čína. Číňania by mali prehĺbiť tieto regionálne väzby a podporovať toto osamostatnenie sa od Západu, aby sa vymanili z deflačných tlakov z týchto smerov. 

Tuším, že pokiaľ nebudeme svedkami poklesu prebytku čínskej obchodnej bilancie, protekcionizmus sa stane reálnou možnosťou. 

Zdroj: Credit Writedowns