V čase, keď bola skorigovaná metóda objektívnej hodnoty, kvantitatívne uvoľňovanie už nemá žiadne opodstatnenie.
Centrálna banka (FED) vydala minulý týždeň vyhlásenie, že „v prípade potreby je pripravená poskytnúť ďalšie pôžičky na podporu obnovy ekonomiky,“ čo je jasným signálom ďalšieho možného pokračovania politiky kvantitatívneho uvoľňovania.
Politika kvantitatívneho uvoľňovania sa prvýkrát aplikovala v období medzi septembrom 2008 a prvým polrokom 2009 (tzv. QE-1), kedy sa bilančná suma FEDu nafúkla z 900 miliárd USD na takmer 2,4 biliónov USD. V súčasnosti sa opäť ozývajú hlasy pre ďalšie kolo kvantitatívneho uvoľňovania (QE-2) v objeme niekoľkých biliónov USD. To by však bolo kolosálnym omylom.
Politika kvantitatívneho uvoľňovania totiž nijako nepodporuje reálnu ekonomickú aktivitu alebo infláciu – nejde o žiadnu peňažnú injekciu ako v prípade tradičnej monetárnej expanzívnej politiky. Kvantitatívne uvoľňovanie predstavuje iba mylný prístup k menovej politike zrodený uprostred paniky. Bolo potrebné len preto, že prísne účtovné „mark-to-market“ pravidlá sťažovali alebo dokonca znemožňovali súkromným spoločnostiam vlastniť rizikové aktíva. Teraz, keď bola metóda objektívnej hodnoty skorigovaná, politika kvantitatívneho uvoľňovania už nemá žiadne opodstatnenie.
Za prvý polrok tohto roku zarobil FED na ziskoch z jeho portfólia viac ako 68 miliárd USD, pričom viac ako polovica z toho mala byť zarobená v súkromnom sektore. Tieto zisky, ktoré po správnosti spadajú do súkromného finančného sektora, môžu byť výborným vysvetlením tak zdĺhavého procesu ozdravovania ekonomiky.
Keď sa nad tým zamyslíme, súvaha centrálnej banky je v podstate rovnaká ako každá iná. Má svoje pasíva aj aktíva a môže sa zväčšovať dvomi spôsobmi – rastom alebo zadlžovaním. V súkromnom sektore rozumieme pod rastom zisky alebo príjmy, v prípade FEDu rast znamená tlač peňazí. Hovoríme teda o tradičnom spôsobe menovej expanzie – tvorbe (alebo tlači) NOVÝCH peňazí.
Takzvané kvantitatívne uvoľňovanie však nemá s tvorbou nových peňazí nič spoločné, pretože využíva peniaze POŽIČANÉ. Dvomi najväčším zdrojmi takýchto peňazí sú pre FED bankové rezervy a hotovosť Štátnej pokladne. Banky takto získavajú úrok na rezervných zostatkoch a držia vo FEDe zhruba 1 bilión USD. Zároveň si FED požičiava zo Štátnej pokladne 277 miliárd dolárov a využíva tieto prostriedky na nákup hypotekárnych záložných listov a vládnych dlhopisov.
Takto si FED vlastne požičiava peniaze od bánk a Štátnej pokladne na nákup aktív a premiestňuje to, čo patrí do súkromného sektora, na vlastné účty. Tu nejde o žiadnu tvorbu nových peňazí, a teda ani o žiadnu stimuláciu inflácie či agregovaného dopytu.
Pre lepšie pochopenie vám odporúčame nasledovný link. Na zobrazenom grafe môžete vidieť, že bankové rezervy kulminovali vo februári 2010 na sume 1,2 biliónu USD a odvtedy poklesli na úroveň 252 miliárd USD. Zdá sa, že banky si vyberajú tieto prostriedky na poskytovanie pôžičiek alebo nákup cenných papierov. Po správnosti by mal FED umožniť tomuto procesu, aby znížil jeho bilančnú sumu. Namiesto toho si však za 7 mesiacov požičal od Štátnej pokladne 239 miliárd USD, aby zachoval veľkosť bilančnej sumy na rovnakej úrovni.
Inak povedané, FED si požičiava peniaze zo Štátnej pokladne na nákup vládnych dlhopisov. To však nemá absolútne žiadny zmysel a je obrovským omylom, že toto môže nejako podporiť ekonomickú aktivitu. Milton Friedman sa musí obracať v hrobe.
Politika kvantitatívneho uvoľňovania teda nie je dôvodom obnovy rastu ekonomiky. Jej efektívnosť je len obyčajný mýtus a jej použitie bolo veľkým omylom. Dostatočne postačujúce sú samotné nulové úrokové miery. Počas krízy sa FED chopil moci, ale teraz je čas, aby sa jej vzdal. (Brian S. Wesbury a Robert Stein pracujú ako hlavní ekonómovia spoločnosti First Trust Advisors sídliacej vo Wheatone. Sú pravidelnými autormi týždenného stĺpčeka pre Forbes. Wesbury je autorom diela “Nie je to také zlé, ako si myslíte: Prečo kapitalizmus porazí strach a ekonomika prežije”.
Zdroj: Forbes
Facebook komentár