Sila hovoriť pravdu

Ak máte záujem hovoriť pravdu, potom radšej opustite Ameriku.  Na americkej pôde vás totiž pravda nespasí, môže vás naopak zabiť.

Julian Assange o tom vie svoje. V roku 2010 jeho spoločnosť WikiLeaks odhalila niekoľko stoviek tisíc tajných dokumentov, ktoré odkryli oponu lží a zverstiev sprevádzajúcich vojnu v Iraku a Afganistane.

Za odhalenie pravdy Assange čelí vydaniu do Švédska, odkiaľ by bol vydaný do Ameriky a obvinený z velezrady,  aj napriek skutočnosti, že je Austrálčan. To všetko len na základe veľmi chatrných obvinení.  Assagne však uvidel možnosť nájsť si útočisko na ambasáde Ekvádoru v Londýne. Na výročie svojho zdržiavania sa na ambasáde sa Assange vyjadril: „ Aj keby Švédska vláda okamžite upustila od svojej žiadosti, nemôžem opustiť ambasádu.“ Prečo? „Keby som vyšiel z dverí, mohli by ma zatknúť  vo vzťahu k Spojeným štátom. Spojené kráľovstvo ma rozmiestnených svojich policajtov pred a vo vnútri ambasády za cenu takmer 6 miliónov dolárov (údaj z konca mája).

Bradley Manning taktiež pozná cenu za hovorenie pravdy na americkej pôde. Je vojakom, ktorý poskytol utajované materiály pre Wikileaks. Zatknutý v máji 2010, strávil viac ako 3 roky vo väzení bez toho, aby bol odsúdený za trestný čin. Krátko po jeho vzatí do väzby , Adrian Lamo, muž ktorému bol Manning odovzdaný, uistil obecenstvo, že s ním bude zaobchádzané dobre. „ Nemučíme vlastných obyvateľov,“ povedal Lamo.

Kým bol Manning väznený v Quanticu, bol držaný v samoväzbe 23 hodín denne. Nesmel sa opierať o stenu, spať cez deň a ani cvičiť. Osobné veci mu skonfiškovali, dokonca mu vzali aj jeho okuliare na čítanie a šaty. Dlhodobá izolácia je považovaná organizáciami na ochranu ľudských práv za prostriedok extrémneho mučenia. Tretieho júna 2013 šiel Manning konečne pred súd. Z 22 obvinení proti svojej osobe, sa priznal k 10, čo mu môže priniesť 20 rokov väzenia. Jeden z jeho nedoriešených priestupkov je „napomáhanie nepriateľovi,“ ťažký prečin, ktorý môže byť potrestaný smrťou.

V prípade, ak by niekomu chýbala správa, ktorú vyslal Obama počas priebehu procesu s Manningom, na Nový Rok 2011, prezident podpísal smernicu, ktorá umožňuje väzniť Američanov bez súdu. Sľúbil, že táto moc nebude nikdy použitá. Obama môže tvrdiť čokoľvek, avšak má právo použiť smernicu podľa svojho uváženia.

Edward Snowden vie, čo to znamená hovoriť pravdu v jurisdikcii, ktorá nepodlieha priamo Obamovi.  Snowden považoval utajované detaily Národnej bezpečnostnej agentúry za ilegálne, masové sledovanie e-mailov a inej komunikácie Američanov a cudzincov taktiež. Bol dostatočne inteligentným na to, aby uvoľnil tok informácii pre Hong Kong. Bol to geopolitický hazard, ale zároveň správna voľba.

Bývalá britská kolónia síce zodpovedá  Čínskej komunistickej strane, avšak má značnú mieru samosprávy. Jej právny systém ochránil Snowdena pred politickým zatknutím, zatiaľ čo Americký právny systém by mu nasadil putá skôr ako by povedal „ na zatknutie nie je dôvod“. Hong Kong má mimo iného tri ďalšie výhody.  Sformovalo sa tam aktívne hnutie, ktoré podporuje Snowdena prostredníctvom demonštrácii. Hong Kong je známy svojim právnym systémom, ktorý sleduje každú bodku na „i“. Americký pokus o vydanie bol odbitý odpoveďou „ dokladovanie je nedostatočné.“ Za to najdôležitejšie pokladajú to, že Amerika sa nabúrala do systémov inštitúcii a jednotlivcov. Toto najviac hnevá zástupcov moci v Hong Kongu a preto ich oficiálna odpoveď pre Ameriku, ktorá požadovala vydanie Snowdena je založená na podozrení Ameriky z hackerstva. Avšak táto odpoveď prišla až keď sa Snowden nachádzal vo vzdušnom priestore Moskvy v Rusku a nie v čínskom vzdušnom priestore.

Americký despotizmus obrátil svet hore nohami,  a to takým spôsobom, že Čína  a Rusko sú momentálne ochrancami slobodného slova a transparentnosti. Ich motívy sú samozrejme sebecké, ale toto platí pre každú vládu. Jediné, čo môže Amerika spraviť je, že Snowdenovi zruší pas a a bude sa snažiť o to, aby ho nevpustili do iných krajín.

Doma v Amerike Obama reagoval na uvedené urýchlením implementácie „ Vnútornej hrozby“ – programu založeného v októbri 2011 ako odpoveď na únik informácii v prípade Manning. Tento program zakladá pokutovanie vládnych zamestnancov a spolupracovníkov, ktorí neoznámia včas podozrivú osobu, ktorá môže vynášať údaje. V krátkosti, každý má sledovať každého a jeho činy. McClatchy uviedol:

„Vo vládnom dokumente, ktorý si pán MCClatchy prezrel, je ilustrované, ako niektoré agentúry „sledujú“ neoprávnené zverejnenie akýchkoľvek informácii, nielen utajovaných materiálov. Tieto dokumenty taktiež ukazujú ako majú vládni zamestnanci a spolupracovníci vlády sledovať „podozrivé osoby a správanie“ medzi svojimi kolegami, že môžu byť pokutovaní a trestaní za ich nereportovanie. Úniky informácii do médií sú považované za špionáž.“

Ticho nielen v médiách ale aj na verejnosti, ktoré obklopuje „Vnútornú hrozbu“ je tichom smrti, sloboda slova je v Amerike totiž mŕtva.

Sloboda tlače je zásadná vec. Snowden bol stíhaný za odhalenie informácii Národnej bezpečnostnej agentúry pre britský denník The Guardian, namiesto zverejnenia v americkom denníku. „ Keby skutočne nechcel uškodiť Amerike,“ trvdia jeho kritici, „ potom by to zverejnil Americkým novinám“. Snowden však išiel do The Washington Post s rovnakým príbehom. V Politico odznelo:

„Edward Snowden, pod krycím menom „Verax“, po latinsky ten, kto hovorí pravdu, urobil len niekoľko opatrných krokov v smere k reportérovi The Washington Post Bartonovi Gellmanovi o odhalení nejakých dramatických štátnych tajomstiev o zhromažďovaní údajov….séria nepriamych kontaktov predchádzala prvej priamej výmene, ktorá nastala šestnásteho mája medzi Snowdenom a Gellmanom.“

Snowden požiadal The Washington Post o záruku toho, že jeho materiál o programe NSA v podobe powerpoint prezentácie budú v plnej miere publikovať do 72 hodín. Noviny to nielen odmietli, ale taktiež „ videli hrozbu toho, že zástupcovia vlády sa na uvedené budú pozerať ako na pokus o poškodenie národnej bezpečnosti“ a tak by umožnili uverejniť len štyri zo 41 slidov“ poskytnutých Snowdenom. Či už Snowden kontaktoval alebo nekontaktoval komentátora Guardianu Glenna Greenwalda skôr ako ho The Washington Post odmietol, pravdou je, že The Guardian sa stal nevyhnutnou druhou možnosťou ako publikovať.

Spravodajcovia amerických novín, ktoré by mali robiť investigatívne novinárstvo a odhaľovať pravdu, všetko konzultujú s predstaviteľmi vlády namiesto toho, aby to vytlačili. Čo ak The New York Times mávol rukou nad Danielom Ellsbergom alebo reportoval dokumenty týkajúce sa Pentagonu vláde v predstihu výmenou za „ vedomosť“, čo môžu publikovať o vojne vo Vietname? Snowden išiel do The Guardian pretože v kolotoči amerických vydavateľov správ neexistuje sloboda tlače. Toto je len jeden prípad, keď na americkej pôde zlyhala schopnosť hovoriť pravdu bez riskovania zdravia a života.

Tí, ktorí by si želali hovoriť pravdu, sú tlačení urobiť tak na zahraničnej pôde, alebo aspoň nájsť si útočisko.  Snowdenov americký pas bol precízne zrušený najmä preto, že len uväznenie ľudí v rámci hraníc vlastnej krajiny ich umlčí. Jeho let z krajiny do krajiny len dramatizuje úlohu často podceňovaného nástroja osobnej slobody: druhého pasu.

Pravda je momentálne tovarom pre import zo zahraničia.

Preložil: Adriana Boldišová

Zdroj: DailyPaul