Joseph Stiglitz: “Na reštrukturalizáciu štátneho dlhu potrebujeme spravodlivý systém”

Nedávne rozhodnutie Odvolacieho súdu Spojených štátov ohrozuje globálne trhy štátnych dlhopisov. Môže to dokonca viesť k situácii, že Spojené štáty nebudú viac považované za dobré miesto pre vydávanie štátnych dlhopisov. Prinajmenšom, to poskytuje neživotaschopné všetky reštrukturalizácie dlhu v rámci štandardných dlhových zmlúv. Zatiaľ čo, základný príncíp moderného kapitalizmu – keď dlžníci nemôžu splácať veriteľom, treba nový začiatok – bol prevrátený.

Problém začal pred dvanástimi rokmi, kedy Argentína nemala inú možnosť, len devalvovať svoju menu a neplatiť svoj dlh. V rámci vtedajšieho režimu, krajina bola na rýchlo klesajúcej šiprále – podobne známej v Grécku a inde v Európe. Nezamestnanosť stúpala, a úsporné opatrenia, radšej ako obnovenie fiškálnej rovnováhy, jednoducho zhoršili hospodársky pokles.

Devalvácia a reštrukturalizácia dlhu fungovali. V nasledujúcich rokoch, až do globálnej finančnej krízy, ktorá vypukla v roku 2008, argentínsky ročný rast HDP dosahoval viac ako 8 %, jedno z najrýchlejších vo svete.

Dokonca aj bývalí veritelia mali prospech z tohto vzostupu. Vo vysoko inovatívnom kroku, Argentína vymenila starý dlh za nový – okolo viac ako 30 centov za dolár – plus HDP indexovaný dlhopis. Argentína ďalej rástla a viac platila jej bývalým veriteľom.

Záujmy Argentíny a jej veriteľov boli teda vyrovnané: obaja chceli rast. Bol to ekvivalent “kapitoly 11” reštrukturalizácie amerického podnikového dlhu, v ktorom dlh je premenený za vlastný kapitál, s držiteľmi dlhopisov, ktorí sa stávajú novými akcionármi.

Reštrukturalizácia dlhu často vyvoláva konflikty medzi rôznymi žiadateľmi. To je dôvod, prečo pre tuzemské dlhové spory, krajiny majú zavedené konkurzné právo a súdy. Ale neexistuje žiadny taký mechanizmus, ktorý by rohodol o medzinárodných dlhových sporoch.

Kedysi dávno, tieto zmluvy boli vymáhané ozbrojenými intervenciami, ako sa Mexiko, Venezuela, Egypt a rad ďaľších krajín za veľkú cenu priučili v 19. a začiatkom 20. storočia. Po Argentínskej kríze, prezident Georg W. Bush vetoval návrhy na vytvorenie mechanizmu pre reštrukturalizáciu štátneho dlhu. Ako výsledok toho, neexistuje ani predstava o pokus pre reštrukturalizácie, ktoré sú spravodlivé a efektívne.

Chudobné  krajiny sú väčšinou vo vyjednávaní s veľkými nadnárodnými veriteľmi v obrovskej nevýhode, ktorí sú zvyčajne podporení silnými vládami domácich krajín. Často sú dlžnícke krajiny tlačené tak silno, že sa za pár rokov sa opäť dostanú do konkurzu.

Ekonómovia zatlieskali pokusu Argentíny vyhnúť sa tomuto výsledku cez hlbokú reštrukturalizáciu spojenú s dlhopismi viazanými na HDP. Ale niekoľko “supích” fondov – najznámejší investičný fond Elliott Management, na čele s miliardárom Paulom E. Singerom – videl námahu Argentíny ako príležitosť na získanie obrovského zisku na úkor argentínskeho ľudu. Kúpili staré dlhopisy za zlomok ich nominálnej hodnoty, a potom použili spor, ktorým sa pokúsili prinútiť Argentínu zaplatiť 100 centov na jeden dolár.

Američania videli ako finančné spoločnosti použili svoje vlastné záujmy pred záujmami štátu a sveta. Supie fondy posunuli chamtivosť na novú úroveň..

Ich sporová stratégia využila štandardné zmluvné klauzuly (tzv. pari passu), ktoré zabezpečujú, že sa so všetkými zmluvnými stranami zaobchádza rovnako. Neuveriteľne, Odvolácací súd Spojených štátov pre druhý okruh v New Yorku rozhodol, že to znamenalo, že ak Argentína platila plne, čo dlžila tým, ktorí akceptovali reštrukturalizáciu dlhu, tak musela platiť v plnej výške, čo dlžila supom.

Pokiaľ  by tento princíp pretrvával, nikto by nikdy neprijal reštrukturalizáciu dlhu. Nikdy by neexistoval nový začiatok – so všetkými nepríjemnými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú.

Počas dlhovej krízy, vina spadá na dlžníkov. Požičali si príliš veľa. Ale veritelia sú rovnako na vine – požičali  sipríliš veľa a nerozumne. V skutočnosti, veritelia by mali byť odborníkmi na rizikový manažment a posudzovanie, a v tomto zmysle, bremeno by malo padnúť na nich. Riziko z omeškania alebo reštrukturalizácia dlhu prinúti veriteľov byť opatrnejší v ich rozhodnutiach o pôžičkách.

Následky tohto justičného omylu môžu byť pociťované po dlhú dobu. Koniec koncov, ako bude rozvojová krajina vedomá si dlhodobých záujmov svojich občanov pripravená vydať dlhopisy prostredníctvom amerického finančného systému, keď americké súdy – ako mnoho iných častí jeho politického systému – zdá sa, že povolia finančným záujmom prebiť ich verejný záujem?

Krajinám sa neodporúča zahrnúť klauzulu “pari passu” (rovnocenné ustanovenia) do budúcich dlhových zmlúv, aspoň nie bez obsiahlejšieho špecifikovania, o čo sa jedná. Takéto zmluvy by mali tiež zahŕňať ustanovenia o kolektívnych skutkoch, ktoré by znemožňovali supím fondom zadržať reštrukturalizáciu dlhu. Keď sa dostatočná časť veriteľov dohodla na pláne reštrukturalizacie (v prípade Argentíny, držiteľia viac ako 90 % dlhu krajiny tak urobili), ostatní môžu byť nútení súhlasiť.

Skutočnosť,  že Medzinárodný Menový Fond, americké  Ministerstvo spravodlivosti a mimovládne organizácie sa spojili proti chudobe a oponovali supím fondom, je dostačujúca. Ale takisto aj rozhodnutie súdu, ktorý evidentne priradil ľahkú váhu ich argumentom.

Pre tých v rozvojových a trhovo-rozvíjajúcich sa krajinách, ktorí skrývajú sťažnosti proti vyspelým krajinám, teraz existuje jeden dôvod naviac, na nespokojnosť so značkou globalizácie, ktorá bola riadená, aby poslúžila záujmom bohatých krajín (obzvlášť záujmy ich finančných sektorov).

V dôsledku globálnej finančnej krízy, Komisia OSN – odborníkov na reformy medzinárodného menového a finančného systému naliehala, že my navrhujeme efektívny a spravodlivý systém pre reštrukturalizáciu štátneho dlhu. Tendenčne a ekonomicky nebezpečné rozhodovanie amerického súdu ukazuje, prečo potrebujeme taký systém PRÁVE teraz.

Preložila: Simona Mičjanová

Zdroj: TheGuardian