Ako veľká mačka začala európsku závislosť na rope

1. júla 1911 nemecká vojnová loď Panter vplávala do marockého prístavu Agadir a zmenila históriu.

Dve dekády predtým, časť britskej admirality vyzvala námorníctvo na zmenu paliva lodí z uhlia na nové palivo. Admirál John Fisher, prvý muž námorníctva, vydal povel, menujúc množstvo výhod nafty: takmer dvojnásobný energetický obsah oproti uhliu, menej práce potrebnej na obsluhu, dopĺňanie paliva na mori a nižšiu produkciu nápadného dymu vznikajúceho pri spaľovaní.

„Nezáleží na tom“, odpovedal na tradíciu námorníctva: Británia má nedostatok ropy a množstvo uhlia. Zmena by odkázala najväčšie námorníctvo sveta na milosrdnosť krajín s dostatkom ropy a spoločností, ktoré v nich ťažia. (Nepomohlo, že prvý test námorníctva so spaľovaním nafty v roku 1903 skončil zahalením celej lode do oblaku čierneho dymu.)

Súvisiace: Čína predbehne USA, ako najväčšieho dovozcu ropy na svete – už v roku 2017

Nemecká vojnová loď „Panter“ poslaná do Maroka v roku 1911

V tom čase to nebolo známe, ale na konci roku 1800 predbehlo Nemecko vo výrobe mocné britské impérium, a to najmä vo výrobe ocele. Väčšina britskej výroby bola presunutá za hranice, kde do nej prebiehali aj investície. Medzitým bolo v Nemecku stanovené zvýšiť kvalitu aj kvantitu vyrábaných tovarov. To sa týkalo najmä vojenských technológií a kapacít, špeciálne námorníctva. To zneje povedome, nie?

Potom prišiel Panter. Nemecko tvrdilo, že prišiel chrániť nemeckých obchodníkov v nepokojnom Maroku. Británia si to vyložila ako výzvu jej nadvlády, manéver k expanzii a hrozbe obchodných ciest na západ zo Stredomoria.

Prichádzajúci, mladý britský minister vnútra uvažoval aké špecifické požiadavky klásť na lode k prekonaniu lodí rýchlo rastúceho nemeckého námorníctva. Vojnová akadémia mu dala zdanlivo jednoduchú odpoveď: rýchlosť najmenej 25 uzlov.

S uhlím sa to nedá: priveľa kotlov, priveľká hmotnosť, veľmi krátky akčný rádius. Ale s naftou by to šlo.

S príchodom Pantera do Maroka, časť britskej admirality okolo admirála Fishera získala nový a presvedčivý argument pre zmenu paliva britského námorníctva na naftu, a onedlho sa stal minister vnútra Winston Churchill prvým človekom admirality a človekom, ktorému dejiny často pripisujú spojenie osudu britského impéria s ropou.

Veľká hra Nemecka

Keby sa Británia preorientovala na ropu, potrebovala by bezpečné dodávky suroviny. Churchill vedel, že Anglo-perszká ropná spoločnosť mala dostatok zdrojov, avšak nedostatok financií.

Súvisiace: Prečo je systém ropa-dolár nanič

Nemecko sa snažilo získať kontrolu nad ropou z blízkeho východu. Budovanie železnice medzi Berlínom a Bagdadom bola poslednou kvapkou, po tom už Churchill nemal problém presvedčiť parlament, že uzatvorenie dohody s Anglo-perzkou ropnou spoločnosťou bol dobrým ťahom.

Výmenou za finančnú injekciu dostala britská vláda 51% akcií spoločnosti. Výsledkom dohody bola zmluva s Anglo-perzkou ropnou spoločnosťou na zásobovanie kráľovského námorníctva s veľmi priaznivými podmienkami na ďalších 20 rokov.

V tomto čase sa to stalo iskrou, ktorá nakoniec odpálila Veľkú vojnu, alebo ako ju dnes nazývame Prvú svetovú vojnu. Kvôli Churchillovým prípravám, medzi nimi aj novými naftou poháňanými loďami, spojenecké loďstvo bolo schopné zabrániť toku zásob do Nemecka.

Koncom vojny každá krajina zistila strategickú dôležitosť bezpečného zásobovania ropou. Svetový hráči sa odvtedy o to pokúšajú.

Ďalších 100 rokov – rast matky Rusi

Šťastie a bohatstvo hráčov sa môže meniť, ale bojisko zostáva rovnaké. Z ropy sa vyrába palivo na pohon vozidiel na zemi a na vode, ktoré zásobujú výrobcov, vyrábajú sa z nej lieky, plasty a rada ďalších produktov.

Sovietsky zväz bol globálnou mocnosťou a najväčším producentom ropy až do svojho rozpadu v 1991 a Rusko ju musí predávať aby udržalo svoju ekonomiku nad vodou. Je to najmä zásluhou zdrojov ropy a zemného plynu, že Vladimír Putin, šikovný a silný ruský prezident mohol v posledných rokoch vrátiť Rusko späť medzi zápasníkov ťažkej váhy. V súčasnosti je Európska únia najväčším ruským odberateľom. V skutočnosti cíti Európa z Ruska úzkosť, kvôli tomu ako je jednoduché suroviny kúpiť, ale nie až tak jednoduché ich dostať. Putin sa rád pohrá s každou krajinou, ktorá neprijme jeho podmienky, len sa spýtajte na Ukrajine, a nevadí či iní pocítia druhý koniec jeho palice. Európska dvadsaťosmička dováža cez 50% energetických surovín, z toho Rusko poskytuje vyše jednej tretininy dovezenej ropy a zemného plynu. Najväčším importérom ruskej ropy a plynu je Nemecko.

Súvisiace: Prečo Rusko musí zreformovať svoj energetický sektor

Členské štáty Európskej únie smú povzbudzovať Bielorusko, avšak sa môžu dostať do zrážky s Ruskom. Narastajúci dopyt v Ázii a nestabilita na blízkom východe znamenajú pre Európsku úniu veľkú výzvu. Pomaly, ale isto sa Európa dostáva z tejto situácie. Alternatívne zdroje energie sú významným prínosom, avšak pravdou je, že tieto technológie nemôžu nahradiť uhľovodíky. Pre energetickú bezpečnosť je pre krajiny EÚ málo možností. „Musíme uspieť v prieskume našich zdrojov, aby sme pochopili potenciál,“ vyhlásil britský minister energetiky v júli. Iné krajiny, ako Nemecko, sa o to snažia tiež a veríme, že vlády a ropný giganti vo zvyšku Európy ich budú nasledovať.

Preložil: Július Tarkoš

Zdroj: CaseyResearch